Smutná jabloň

Posiata spevavým kvetom
ona rada piliny voňala...
Bola a je tvôňou deťom
len to svoje, stále nemala...

Vetrom aj dažďom skúšaná
do rachotu vlakov odetá...
V osídlach túžby zlapaná
osud však stále namieta...

Letokruh ďalší zdobí driek
sen ostával stále snom...
Motýľ vedel, mal ten liek:
chcela len deliť lásku dvom...

Túžila veľmi - jabloň spanilá
nech kvietok na plod zmení sa...
Celé okvetie motýľovi zverila
neverí v TOHO, no prosila nebesá...

Obdobie dažďa, víchric nastalo
k zemi jej konáre ohla obeta...
Milovala však veľmi, nie málo
v samote, láska - bola jej osveta...

Sny sa menia vtedy v skutky
len treba chcieť a jabloň chcela...
Vyletel motýľ z vtáčej búdky
napriek kráse, čo tak zrela...

V kráse dozretia, v čase plodnosti
zočilo svet drobnučké jabĺčko...
Chvela sa koruna - toľko radosti
“ si moje “ a spíš tak sladúčko...

Košato šťastná, vrúcne milovala
toho: čo lásku čistú oklamal...
Byť s ním, aby sa spolu radovala
motýľ však nebo rozplakal...

Zvädli kvety - konáre ovisli
bolesť strašná, stína predstavy...
Konáre studené - jabĺčko pristísli
všetko sa zrútilo, čo osud pripraví?

Už neverí vraj, hnevá sa veľmi
teraz len jabĺčko - jemu je potreba...
Neverí v lásku, lúči sa s cieľmi
vidí len plod svoj - zabúda na seba...

Tiež v TEBA, najvrchnejší neverím
no prosím ťa - vráť jej hviezdy na nebo...
Nech kvitne do krásy a hľadá rým
a prečo ťa o tom prosím? - no lebo........

...mám taký jediný vnem - ja ju milujem