Ruženke Šípovej

Vo výške, vo veži štipľavého osudu
oči máš zavreté - však nikdy si nespala,
zhynulo šťastie, srdce zmenilo sa na hrudu
v lupeňoch ružičky - spomienky si nechala...

V betónové oblaky, roky hľadiaca
ľakajúca sa tmy - opantaná strachom,
tomu čo odišiel, vždy v srdci patriaca
na vláskoch si ležíš - zmorená krachom...

Za múrom bez vchodu, tŕňmi posiata cesta
tam v nespánku - na polceste do neba,
akoby si nežila, ležíš a nepohneš sa z miesta
znať ti dal najvyšší, že záujem má o teba...

Osud zoslal šíp - nech otvoria sa dokorán
hnedé duo okeníc, čo krásne sú bytostne,
posol lásky strelil - z tetivy presných rán
žiar! okienok rám, čo červenie sa výsostne...

Možno princ, možno chlapec obyčkový
chce byť s tebou, chci tu s ním byť,
bozkom vzkriesi - ty začneš život nový
on bude vždy pripomínať, ako pristane ti žiť...