ešte som

   
Tikám
nástupištiam
kilometre od ľudí

cúvam vetru
v tom uzimenom
osudí


mĺkvym nábrežím
tísnem
šál na pery


zblúdený
a nesvoj
túžiaci zas uveriť...
    
   

vločka

Povie

AHOJ

len kvôli tebe
padám z neba...


Ty sám
spíš tam

tak milovaný
JA vedľa teba...


Necítiš ma
len smútiš stále

ja bola som vždy
a budem tvoja

toľko
vločiek
čo posielam ti

jedného sa
stále boja...


Medzi prsty
iba chladné
uteká ti
čo má každý

pod kapucňami
nedostupný
dopúšťaš sa
sebavraždy...
    
   

halali...

    
   
K raňajkám
len tvoje
posunky

na obed mi
nedvíhaš

po večery
si nedostupná...


Už sa nieto
ani o čo podkýňať

odplávali
titaniky

aj zdrobneliny
vzali...


Chýbajú tie hladiny
učesané rieky

sen o vzduchu
nad vodou

keď potápaš ma
s niekým...
    
   

navždy nikoho...

    
                                
Si ako nedopité
niečo
veľmi chutné


taká
šťastím
počmáraná chvíľa...


Si moje večerné ticho

môj fajn príbeh
bez konca

keď
brázdim si sám...

Už navždy
 
som

pamätník
tvojich účesov...
     
        

tri haiky z nenazdajky

           

iba na šál tísneš pery

si už ako nádcha

k tomu čo ti veril

          

         ©       

padajú jej na nohy

parkúr života

podpísaný anonym

  ©

miluje len labute

namrzlo, sú preč

boli to len husičky

Neklamma na ticho...

    
Bolo to raz v 205ke
keď som ti sedemkrát
povedal áno

myslel som to vážne

a ani raz neuhol pohľadom...


Modlil sa
nech sú zápchy

si krásna
aj opršaná


tak
buď mojou
nech je navždy rušno
v tak útulných vláskoch


popíšem ťa veršíkmi celú
na čelo
na pery

na sklo...

  

pracho(v)láska

        
Do prachu vpísané
otrepané slová

príď noc
a ty čas ich schovaj...


Nehýbe nábytkom
vystriedal ju prievan

šťuchá do rámu
vyzvedá čo smie

a...


Pod viečkami zametá

spúšť
súš
more ničoty

v múzeu šťastia bývam
lásky Golgoty...


Nemôžem ťa vyvetrať
zvesiť naše závesy

zotrieť
v prachu napísané

otrepané

...kdeže si...

        

búrka...

               
Vtedy
pod stĺporadím

študovali ako sa líšia

rátali záblesky
aj vlahou
počmárané listy


bála sa hromu
on o ňu
už chýbal im
len kyslík...


Niečo bláznivé
inverzia zmyslov
spolu ranení

delí ich len napršané
a zlo na Zemi...


Učila ho veriť
bez slov
triaške bezúročných pier


Eros, ty sa denne triafaj
ty Zeus
mimo mier... 

        

SteNoVá

Čo o mne vieš
vtesnám prstom
k známke pohľadníc

tak hodím si to
nech zas padne
len tvoj rúb aj líc...


Znak či hlava
nič a všetko
svit aj zatmenie

predsa súdiš
cez plagáty
hádaš odtiene...


Mýliš sa
ale vraj ti môžem
pritakávať smelo

na stene čiaru nepreskočíš
len rozbiješ si čelo...

požičaná...

Posledné dotyky
celé veky

držať sa

veriť

že zobudím sa
s niekym...



Iba ak
monológ s vidličkou ráno

prímerie so zrkadlom
buchnutie
po stole a bránou


lebo


odišli vlaky
odviali ti vlasy

siluetu
vankúš vie

aj záhadu
čia si...

plamienky

Studené mesto
prázdna dlaň
posledné zápalky

         postrádam...

Šetrím
kým prídeš
so snehom vo vlasoch

dychom ho roztopím
na viečkach
nezhasol...


Do riadkov rias
vkĺzni tíško
pod závej bezpečia

škrtnem prvú
dotyky ťa usvedčia...


Vzbĺkne druhá
v náručí
bez papúč okrášlení voskom

fúkni
načo sviece 
posvietim ti bozkom...

tmavo.láska

Si tmavá
záhadná
tichá

tykať chce ti každý

krásna
besná
nadčasová

si dôvod
prečo vraždiť

nebdieš
nespíš
magickú máš moc

len si
plynieš
a volajú ťa... noc                            
                   
                         

vieš kde bývaš...

Prichádzaš so zore
s vánkom
cez zadýchané okno
vyzerám ťa zas

blčia odrazy sviece
hýbe sa plameň
chýba mi
tvoj hlas...


Aj dnes prídeš
viem to
vždy tým istým chodníkom

krok po krôčiku
uspíš zľahka
túžiaceho po nikom...


Medzi oje na nebo
cez brieždenie a inovať

prinavraciaš
môjmu srdcu
nezabúdať milovať...

Iba účesy

V deravom kelímku
snúbia sa živly

zanikli
rázcestia

bezducho
o teba si strihli...


Nechápeš
trápeniu tých
o rozcuchané vlasy

lobingu
pred blížnym
nikdy nekončiacim...


Si neón
blikájúci nádejou
máš ale na mále

tam kde sa svietilo
boli
a budú vždy komáre...
                                     
                             

sebe od/súdení/

Stratení
bez kľúčov
v údoliach parkovísk


sami
večerom
júlo májovým


pohľadmi
skloňuješ
rozpálený mesiac


dotykom po sebe
ako slepci
kreslia

rukami

naspamäť
boky gitary
a teba


ticha zaklínadiel
naučíš sa
nebáť


s tónmi
do vlasov
rozpoviem ti slová

rozplakali mnohé
perami ich schovám...

stalo sa...

Sedím
v podnebí
kde mi chýbaš
zaprášený strachom


v linajkách
ostalo mi
vyznanie


náboje z vankúšovej vojny
a všetky tie chvíle
keď si mala byť tu

rátať padajúce listy
šliapať mi po tieni
zrkadliť si prsty

stalo sa.

viem... ty sa mi už nestaneš


snívaš sa
a raz

raz možno
prestaneš...

moja

V servítke
verš zanedbaný
bez podoby
do hlucha


zmarila sa
ozdôb fúra
zostala len
predtucha


na boso
v púpavách
prekračuje míny


iba on
deň čo deň
raz ten a raz iný...

len...

Nedelia nás poludníky
len zore
uväznené v anténach


len súvetia ticha
keď učím sa ťa naspamäť


ty však
páliš rieky

viem

nestačí len chcieť


zapýrené brehy
sám
navždy budem plieť...

buď...

Pobehni, keď ťa potrebujem
pochop moje mlčania

ľúb maličkosti
záblesky
aj svitania...


Ľúb
nech viem
čo to znamená


buď nocou
vŕbou
zátiším


buď...

budem tvoja ozvena...

Nikto nie je nikto

Povedz len vlnám
zahaleným do ticha


sľubuj do vetra
muža ktorý nevzlyká


len samote
rámuj v prstoch oblaky


budeš vzácnejší
veriacim v zázraky...