Nevesta Nádej

Blúdi sám mestom
kroky mu ráta vietor.
Vietor, čo mu len berie
zobral zas, z krídiel perie...

Po špičkách za ním zas
sa zakráda Samota nalíčená...
“ Nebol si, no znova si sám
už si môj, príjemná to zmena...“

Chlapec sa poberá
k oltáru cintorína lások...
Nebude obrad, neprídu pozostalí
posledná slza - vrátia, čo si požičali...

Tak predsa prišla
ONA - vydatá za jeho sľuby...
Kráča hrdo, vietor s ňou smilní sa
bolí ho jej krása - srdce však neplesá...

... nevesta Nádej dorazila

Sklamal sa raz
pozlátko už neláka...
Sľúbil - že už nebude
robiť kadekomu strašiaka...

Nechcel - no ľúbil zas
dal na jej slová - “ Maj život svoj “
Stratil v tej skúške skoro z pliec hlavu
obstál však, ešte viac teraz miluje - tú pravú...