Ťažký francuzák

Otvorené čeluste
zúbky maličké...
Ruky oslabnuté
pusto v paličke...

Tak veľmi chceš
ju mať - vytočenú...

Studí ťa na rukách
pri dotyku...
Chce to len cvik
silu zvyku...

Musíš si veriť
poznať kam smerovať...
Poriadne chytiť
očkom mierne sťahovať...

Až pocítiš
ďalej sa už nedá...
To je čas
keď bokom ide veda
toč ním...

Niet krajšieho vnemu
keď sa uvolní...
Poddá sa celá jemu
opadnú zábrany...

Hoci zúbky sú v nej vrezané
poddala sa, sťa suchu kytica...
Ty žiariš - veď konečne
povolila tá prekliata matica...