Marioneta

Opona zmorená
ťahá sa po zemi...
Žiarovka zhorená
zo vzduchu káže mi
vykrúť ma...

Staručká podlaha
praskotom narieka...
Je to večnosť
čo zazrela človeka...

Kulisy stuchnuté
opreté o seba...
Hovoria príbehy
tárajú do neba...

Vyduté sedačky
mená si dávajú...
Čísla už nevidno
kto bude mať aké
mrzko sa hádajú...

Tam v kúte tápe
marioneta pyšná...
Čo - to už nechápe
bola tak nezištná...

Teraz vonia prachom
namyslene čistá...
Som tu veľká hviezda
no jej povesť hmlistá
neguje jej tvrdenia...

Búrali to divadielko
spadli múry bradaté...
Predstavenie nebude
už nebolo zasiate...

Marioneta tíško žasne
áno - nie som blúdna ovca...
Plesá, očká má jasné
zapadnutá v káre bezdomovca...