Metafora mňa

Krčím v dlani
strofy svojho života...
Nerýmovali sa
zmysel postrádali...
Strácam objektivitu
žijem v snoch...
Aký je dátum?
Aký rok?
Aké storočie?
Nehovorte mi to
veď na tom nezáleží...

Som iba metafora
človeka...

Zatváram dvere
na sto zámkov zamykám...
Bozkávam mobil
a nemôžem stále spať...
Počúvam monológ seba
tupo si neverím...
Bojím sa vkročiť na balkón
veď čo keď zlyhám...
Veľmi však chcem vidieť hviezdy
no dnes tam chýbajú...
Žijem v tomto svete
o ktorom nemám zdanie...
Som tu sám
stratený a postrádam...



...možno v budúcom živote